Pověry a skutečnosti ve výchově a výcviku (SK)
Čo sa pes nenaučí ako šteňa, to sa už nenaučí nikdy.
Niečo na tom skutočne je. Odborníci pravidelne poukazujú na nedostatočné vpečatenie a socializáciu, ako príčinu problémového správania sa psa. Je pravda, že psi a vlci v šteňacom veku, v časovom období približne od 18-ho dňa do 12-ho týždňa, prežívajú viaceré tzv. „kritické fázy“ vývoja. V tomto časovom rozmedzí šteňatá vystupujú voči svojmu okoliu zvedavo, s túžbou čo najviac sa dozvedieť. Sú plné dôvery. Túto fázu je nutné využiť k tomu, aby sme šteňaťu priblížili najrôznejšie podnety z okolitého sveta. Či už je to hučiaci vysávač, hlučná hudobná skupina, kričiace deti... - v tomto veku sa šteňa rovnako ľahko a rýchlo naučí vyznať sa v týchto preň cudzích situáciách a predovšetkým vychádzať s ľuďmi, psami a vecami. Pokiaľ toto obdobie nie je dostatočne intenzívne využité, bude sa rastúci pes neskôr stretávať s celou radou jemu neznámych situácií, na ktoré bude reagovať vystrašene, placho alebo agresívne.
V živote psa už nikdy nenastane žiadna možnosť, počas ktorej by bolo možné zameškané úplne dobehnúť. Mnohí budúci majitelia psov by si život veľmi zjednodušili, keby od začiatku vedeli o tejto jedinečnej šanci, ktorú tento časový úsek v živote ich šteňaťa poskytuje. Z tohto dôvodu je nevyhnutné venovať podmienkam odchovu a výchovy šteniatkam patričnú pozornosť a nepodceňovať ju – v podstatnej miere totiž rozhoduje o tom, či sa zo šteňaťa stane spoľahlivý pes, alebo neisté zviera. I u zanedbaných psov v týchto fázach je možné dosiahnuť citeľné zlepšenie, ale títo psi sa nikdy nestanú tým, čím sa mohli stať, keby boli ich prvé týždne života využité rozumne a uvážlivo.
Čo vie, to mu už nik nevezme.
Teda ak sa pes nejakému správaniu raz naučí a pochopí ho, potom sa toto stane pevnou súčasťou jeho správania sa. Práve majitelia pomalšie chápajúcich a tvrdohlavejších psov majú tendenciu hrdo zdôrazňovať: „Učí sa síce pomaly, ale keď už raz niečo pochopí, je to navždy“. To by síce bolo pekné, ale nie je to pravda. Etológovia v tomto prípade hovoria skôr o nasledujúcej zásade: „Use it or loose it“ (z angl. „Používaj to, lebo o to prídeš“). Jeden konkrétny príklad: pes, ktorý v šteňacom veku navštevoval psiu škôlku a mal bezkonfliktný kontakt s mnohými psami, sa môže v neskoršom veku prejavovať ako samotár, pokiaľ bude mať behom svojho dospelého života príliš málo kontaktu s inými psami. To sa žiaľ stáva veľmi často. Ľudia so šteňaťom chodia medzi ostatné psy, s mladým psom na „cvičák“ a keď sa všetko naučí, je držaný prevažne doma, v záhrade a iného psa stretáva len výnimočne. To je príliš málo k tomu, aby sa udržovali jemné sociálne schopnosti, ktoré psy potrebujú ku vzájomnej nekonfliktnej komunikácii.
Šteňaťu nikto neublíži, je automaticky chránené.
Túto vetu je možné počuť často, predovšetkým od naivných, neskúsených majiteľov šteniat, ktorí svoje šteňa nechávajú vybehnúť v ústrety každému (i priviazanému) psovi. U vlkov síce skutočne existuje ochrana šteniat, ale to platí iba pre šteňatá z vlastnej svorky. I to nanajvýš do 15. týždňa života mláďat. Po uplynutí tejto lehoty sú drzí dorastenci jednoznačne usmerňovaní do patričných medzí. Najmä starší psi môžu byť v tomto ohľade veľmi rigorózni... To znamená, že hovoriť o univerzálnej ochrane šteniat platiacej pre všetky psy na svete je biologická rozprávka. Všeobecná tolerancia voči šteňatám neexistuje. Z toho dôvodu by majitelia nemali svoje šteňatá, iba tak púšťať ku každému psovi. Vždy sa treba predtým aspoň opýtať, či je dotyčný pes znášanlivý.
To si psi vyriešia sami medzi sebou.
Pokiaľ by bola stanovená hierarchia, bolo by po problémoch. Najmä majitelia psov – samcov vedia, že sa jedná o poveru. Je treba brať do úvahy, že naši psi, na rozdiel od svojich divokých príbuzných v prírode, nemajú k dispozícii neobmedzený priestor, zároveň neobmedzené možnosti úniku. I pokiaľ by chceli, nemôžu sa niekedy vyhnúť hroziacej konfrontácii, ani sa zachrániť útekom. Pokiaľ ich teda my ľudia dostaneme do podobnej situácie, mali by sme za nich prevziať zodpovednosť. Dôležité je svoje zvieratá pozorne sledovať. Agresii sa dá naučiť a pokiaľ má pes so svojimi agresívnymi praktikami úspech, môže sa z neho stať notorický agresor. Pokiaľ váš pes patrí skôr k neistým a defenzívnym typom, ktoré sa často stávajú obeťami zastrašovania, je veľmi dôležité, aby ste mu dodali pocit istoty. Staňte sa suverénnym vodcom a postarajte sa o to, aby sa váš pes nedostal do úzkych. Pokiaľ si to psi budú riešiť medzi sebou sami, často je to spojené s vážnymi následkami.
Toto plemeno sa ťažko vychováva.
Medzi jednotlivými plemenami skutočne existujú rozdiely, ktoré sa môžu vyvinúť do enormnej podoby. Rôzne vlastnosti, pre ktoré boli jednotlivé plemená šľachtené, majú v sebe dodnes. U pastierskych psov je typické samostatné rozhodovanie, postavenie sa voči nepriateľovi, ktorý má značnú prevahu (samostatne strážili stáda a chránili ich pred prirodzenými nepriateľmi). U loveckých psov je to zasa lovecký pud, ktorý sa ťažko dostáva pod kontrolu... . Skutočne platí, že niektoré plemená sa vychovávajú ťažšie než iné. To však neznamená, že by boli nevychovateľné! Iba to stojí viac úsilia a času, než sa naučia počúvať povely.
Pes žerie posledný.
Veľa majiteľov a psích trénerov propaguje, že pes by mal byť kŕmený až na konci, keď sa naje rodina. V skutočnosti vo svorke jedia všetci vlci naraz. Taktiež psi žijúci vo svorke žerú naraz. Postupná konzumácia potravy nie je výrazom hierarchie.
Má to urobiť preto, lebo chcem, nie preto, že za to dostane odmenu!
V takomto prípade je pes maximálne poľudšťovaný. Pes má poslúchať svojho majiteľa, pretože voči nemu pociťuje rešpekt, lásku, uznanie. To všetko sú príliš ľudské emócie. Zviera zostane zvieraťom! Bude robiť to, čo mu prinesie úžitok. Je to tak i vo voľnej prírode, ako všetkým ostatným zvieratám, je mu dané do vienka: ži, aby si prežil. Pes nasleduje človeka preto, aby mal z toho výhody. Keď na to človek príde, bude pri zachádzaní so psom pokojnejší, istejší, a tím taktiež úspešnejší. Odmeňujte žiaduce správanie a ignorujte, alebo primerane a v pravý čas, potrestajte to nežiaduce. Pokiaľ sa snažíte svojho psa citovo ovplyvňovať, pokiaľ urazene reagujete na jeho chyby a radostne na pozitívne znaky, odopierate tým svojmu psovi jednoznačnú orientáciu. Nechávate ho, aby si svoju cestu hľadal sám. Je to veľmi namáhavé pre psa i pre vás a nakoniec korunované pochybným úspechom. V záujme vášho vlastného psa sa preň staňte suverénnym vodcom svorky, odmeňujte ho za pozitívne správanie, aby mal šancu sa správne orientovať v ľudskom svete, ktorý je preň cudzí.
On iba nechce!
Toto je často počuť, keď pes nechce poslúchnuť povel. Ale to je zlé. Pes, ktorý odmieta uposlúchnuť povel, sa s ním dostatočne nestotožnil. Trvá dlho, než si pes povel osvojí tak, aby ho plnil v najrôznejších situáciách. Ako psa naučiť, aby správne pochopil povel za každých podmienok? Je nevyhnutné povel precvičovať metodicky správne v stále nových situáciách a postupne so stále novými rušivými momentmi.
Ako náhle si pes ľahne na chrbát, boj okamžite končí.
Často je to tak, že psi prestanú bojovať, keď ten podriadený nastaví nechránené hrdlo. Ale ani toto nie je norma a nie je možné vychádzať z toho, že každý pes má toto správanie naprogramované. Práve vďaka odlišnosti povahových čŕt jednotlivých plemien, ale najmä vďaka chýbajúcej socializácii, nie je možné sa spoľahnúť, na inak štandardné pravidlá psieho správania sa.
